Choroba však nie je vždy len znakom disharmónie

 Môže byť aj priateľom, ktorý človeku pomáha urobiť ďalší krok v jeho vývoji. Choroba teda môže byť aj podnetom zmeniť vývoj a pustiť sa novým smerom. Bez uvedeného podnetu by zrejme k zvratu nedošlo.
     Cesta k vyliečeniu je v podstate vždy rovnaká. Tkvie v spoznaní toho, v čom človek robí chybu a v jej následnom odstránení. Musíme sa zbaviť neznalosti aj ľahostajnosti, musíme to urobiť informáciami a pochopením a tým sa môžeme vyhnúť núdzovému stavu tela, takže nijaký symptóm sa nebude musieť prejaviť.
     Omyl a nesprávny postoj vedú k vybočeniu zo správnej cesty a k disharmónii, ktorá nakoniec vyjde najavo a stane sa "citeľnou" prostredníctvom symptómu, takže sa vecou nakoniec musíme zaoberať.
     Len čo sa omyl odstráni a ustúpi nesprávny postoj, človek už chorobu nepotrebuje a ona zmizne sama od seba - tak, ako prišla.

     Celý obsah vedomia nachádza svoj výraz v telesných prejavoch. A naopak. A tak sa nakoniec všetko prejaví v telesnej oblasti ako určitý symptóm. To, čo cítime, nie je choroba, ale tento symptóm, vonkajší prejav určitého stavu. No pretože každý symptóm je istým posolstvom, nemôže byť rozumné potláčať posolstvá bez toho, že by sme ich pochopili a akceptovali.
     Porozumieť posolstvu symptómu a poslúchnuť ho je skutočný kľúč k vyliečeniu človeka.

     Vedomie zákonite sprevádza život človeka, to znamená, že nie je vyradené z hry ani vtedy, keď je človek chorý. A vedomie premieta svoj stav do tela, aby ho dalo najavo. Preto nejeden telesný prejav je vlastne zviditeľneným stavom vedomia.

     Musíme si však položiť otázku:
     Ako to, že napriek výdobytkom modernej medicíny so všetkými jej progresívnymi diagnostickými a terapeutickými možnosťami ani chorých nie je menej, ani terapie nie sú jednoduchšie, ba ani náklady na liečenie sa neznižujú?

     Je to tým, že každé vyššie poznanie nastoľuje aj vyššiu otázku a vyššiu požiadavku. V tomto prípade sa ako vyššie požiadavka nastoľuje potreba preniknúť do hlbšieho zmyslu choroby a vyrovnať sa s ním. Poznanie priebehu choroby je verný odraz pokroku v našom prenikaní do podstaty. A spôsob liečenie každého ochorenia je prejavom toho, koľko toho o ňom vieme.

     Na základe týchto súvislostí zisťujeme, že ani takzvané náhle príhody zväčša nepostihujú človeka z ničoho nič, ale že prichádzajú až vtedy, keď si nevšíma miernejšie výstrahy.
     Keby človek už nemohol ochorieť, bola by to preň tá najťažšia možná choroba, lebo potom by zostal bez informácie o svojom nesprávnom konaní a nemal by možnosť niečo zmeniť.

     Vyliečenie nejakej choroby sa preto nemôže uskutočniť obyčajným odstránením symptómu, ako by si to nejeden postihnutý želal, ale nastane vždy len odstránením príčiny a nesprávneho postoja.

     Každé liečenie je v konečnom dôsledku procesom duchovným.
     Neexistuje nijaký liek proti rozčúleniu, hnevu, závisti atď., tu pomôže len zmena vo vedomí. Liečba teda značí sústredenie vedomia na jedinú silu a na jednotu bytia.

     Nesprávna zameranosť vedomia vzniká predovšetkým z nevedomosti, nedostatku informácií.

     To však len ukazuje, že sme poznanie nehľadali, lebo je všeobecne známe, že "kto hľadá, nájde." Prvým krokom k ukončeniu nevedomosti je hľadanie.

     Osvojili sme si však nesprávny pohľad na veci. Bojujeme proti odhaleným baktériám, symptómom, bolestiam a veríme liekom, terapii alebo operácii.