Choroby nezačínajú v tele
Autor: MUDr. Jan Palouček
Ťažké ochorenie stavia človeka zoči-voči skutočnosti, o ktorej takmer celý život vedel, no snažil sa na ňu nemyslieť: zomrie; a to pravdepodobne skôr, než predpokladal. Okrem snahy o uzdravenie začína predovšetkým inak hospodáriť s časom, ktorý mu prípadne ešte zostáva. Snaží sa vyrovnať dlhy vo vzťahoch k ľuďom a k životu vôbec; ich existenciu a ťarchu naraz vníma intenzívnejšie. Jasne pociťuje, že stojí pred prahom, za ktorým končí vláda svetských zákonov a možnosť klamať pomocou nich seba i druhých. Cíti prítomnosť pravdy, ktorá nepozná prikrášľovanie a vrhá jasné svetlo na jeho skutky, na jeho myšlienky, priania a žiadosti. Možno vyvstane aj želanie, aby mohol ešte mnohé zmeniť, vyrovnať alebo napraviť. Toto želanie je posilnené často aj vedomím o existencii vyššej moci, ktorá riadi beh sveta i ľudských životov; tušením tej moci, na ktorú človek za svojho života takmer nedbal alebo sa jej dokonca snažil protiviť alebo ju zosmiešniť. Pod tlakom choroby a hroziaceho pozemského konca uznáva, že nežil dobre. Toto uvedomenie, ktoré človek prežíva skôr ako hlas vo svojom vnútri než ako myšlienky vyjadrené slovami, je predstupňom pokory. Za nejaký čas sa jeho zdravotný stav začína lepšiť. Podľa toho, aký spôsob liečby človek podstúpil, začínajú sa pripisovať i zásluhy za jeho uzdravenie. Kto však nazerá do ľudského vnútra? Kto si uvedomuje, že práve v tom nebadateľnom tichom okamihu, v ktorom sa v človeku zlomila jeho pýcha a samoľúbosť, spočíva počiatok zázraku?
Nápadné je, že najviac umierajú ľudia, ktorí sa nechcú zmeniť. Majú svoje predstavy a návyky, ktoré nehodlajú opustiť. Naopak ľudia, ktorí prežili, zanechali svoj dovtedajší spôsob života. Dokázali sa vymaniť z roly obete, trpiacej pôsobením neznámych nepriateľských síl, a uvedomili si, že ich nemoc je prejavom nedostatočnej harmónie s vesmírom. Pochopili, že základ ich nemoci spočíva v nesprávnych predstavách o živote a jeho zmysle, že práve tieto názory určujú jeho smer i všetky situácie, do ktorých sa človek dostáva.

Začínajú sa zaujímať o to, čo urobili v živote zle a podnikajú kroky k náprave. Nie však polovičato, zo strachu alebo s postrannou myšlienkou na návrat ku starému pohodliu, len čo sa stav trochu zlepší. Je to obrat z presvedčenia, o stoosemdesiat stupňov, v ktorom niet miesta pre kompromis. Prijmú chorobu ako výzvu na zlepšenie svojho života a snažia sa uviesť ho do súladu s najvyšším poriadkom. Začínajú tento poriadok hľadať. Ľudia, ktorí sa uzdravili z nevyliečiteľných chorôb, dokazujú existenciu duchovnej sily, pretože práve pohyb ich ducha uviedol do pohybu aj obranné sily tela a spôsobil jeho viditeľné uzdravenie

Ako naznačuje už slovo nemoc, každé ochorenie je určitou stratou moci. Moc človeka spočíva však jedine v spojení s celkom. Nemocný človek je teda ten, ktorý s ním stratil spojenie.

Z uvedeného vyplýva, že chorobou je už chybný postoj alebo názor, ktorý človeka vedie k zodpovedajúcemu konaniu. Z tohto konania, do ktorého musíme zahrnúť aj myšlienky a citové stavy človeka, sa môže postupne vyvinúť aj telesné ochorenie.

K uzdraveniu zo závažnejších chorôb je potrebná vždy aj pomoc vyššej liečivej sily. Táto sila nie je na Zemi bežne prítomná a musí byť najprv k Zemi pritiahnutá. Prvoradý význam pre uplatnenie takej sily majú vnútorné postoje chorého človeka, ktorý sa rozhodne dať svojmu životu iný smer. Taký človek neprosí teda len o uzdravenie alebo záchranu, ale predovšetkým o silu k novým, lepším činom, ktorými chce dar uzdravenia vyrovnať. Pri liečení sa často uplatňuje aj prítomnosť druhého človeka, ktorý je v rôznej miere nadaný schopnosťami liečivú silu prijímať a ďalej odovzdávať.

Základným poslaním nemoci je obnovenie rovnováhy medzi jednotlivcom a celkom. Súčasná (tzv. západná) medicína však nepovažuje nemoc za liečebný prostriedok pre dušu, teda za dej, ktorý by mal mať vyšší zmysel. Obnovovanie rovnováhy sa preto odohráva prakticky len na fyzickej úrovni, v ktorej sa však v skutočnosti prejavujú len následky nerovnováhy v rovine duchovnej. Príliš veľkú úľavu neprináša ani súčasná psychológia, pretože vychádza z predpokladu rýdzo fyzickej existencie. Za okolností, keď sa po príčinách choroby pátra medzi oveľa neskoršími následkami, musia skutočné príčiny chorôb zostať často nepoznané. Tento stav dosvedčuje aj samotná medicína, pre ktorú zostávajú príčiny väčšiny ochorení nevyriešenou hádankou. Je totiž nutné pripomenúť, že za príčinu mnohých ochorení nemôžu byť považované napríklad biochemické poruchy, poruchy genetického kódu alebo iných funkcií, pretože tým nie je zodpovedaná otázka, kde majú tieto poruchy svoj skutočný pôvod. Je to iba konštatovanie daného stavu bez ďalšieho vysvetlenia o jeho pôvode a účele. Na jeho základe sa teda môže rozvinúť len vonkajšia pomoc, vnútorná nie. Táto absencia znalostí skutočných príčin nemocí by mala byť alarmujúca a mala by podnecovať k ich hľadaniu v duchovnej rovine.

Duchovnými príčinami ochorení sú predovšetkým nezdravé predstavy, ktoré majú svoj pôvod v pocite ľudskej výnimočnosti. Len z tohto samoľúbeho pocitu sa mohla vyvinúť falošná domnienka, že ako ľudia stojíme mimo zákona, ktorému sa inak bez odporu podrobuje celý vesmír. Tento pocit je spočiatku príjemný, pretože nenúti k prevzatiu plnej zodpovednosti za svoj život. Je však len dočasný. - Ochorenie sa potom stáva pre človeka signálom k hľadaniu nesplnených povinností.
(viac vo Svete Grálu č.15/2007)